Príbeh súkromného detektíva Júliusa Rázneho začína tam, kde všetky dobré detektívne príbehy. Na policajnej stanici. Presnejšie – v kancelárii majora Augustína Pojara.

„Ako ste ho mohli nechať na hajzloch samého?!“ zahučal major a bachol päsťou do stola. Všetky predmety na predmetnom stole si zatancovali čardáš. Aj spis akéhosi zlodejíčka Zelenku, ktorému sa podarilo utiecť z vyšetrovacej väzby. Pánovi Ráznemu sa na jazyku a príslušnom okolí začala tvoriť púšť Gobi. Hlavne preto, lebo sa to stalo práve vtedy, keď mal službu. Dokonca by sa dalo povedať, že sa to stalo jeho vinou.

„A to vám nebolo divné, že serie dve hodiny?!“ pokračoval major.

„No… Keď to poviete takto…“ vyhabkal zo seba Rázny. Dúfal, že ho major preruší a nenechá ho dokončiť vetu, ktorej koniec ešte nemal vymyslený.

Pojar sa však ticho knísal vedľa stola v rytme svojho tepu a tak nastalo v kancelárii trápne ticho. To ticho bolo pomerne dlhé. Pán Rázny si počas neho uvedomil, že podlaha vŕzga a mucha poletujúca okolo obrazu s Kaliňákom je dosť hlučná.

„Viete čo, vy nímand?“ opýtal sa celkom pokojne Pojar a upratal svoju robustnú telesnú schránku v prepotenej košeli späť do vyheganej kancelárskej stoličky.

Pán Rázny na počudovanie seba samého v mysli naozaj prejavil záujem o odpoveď na majorovu otázku. Kým však jeho mozog stihol spracovať danú skutočnosť a formulovať ju do slov, Pojar zahučal:

„Máte padáka!“

# # #

18/10/2017