Dvere na ošumelej detektívnej kancelárii pána Rázneho sa rozleteli. Stála v nich žena. Žena v čiernych šatách. Žena v klobúčiku so smútočným závojom. Žena, ktorá sa nehodila do chodby zapáchajúcej šťankami štamgastov pohostinstva odnaproti.

Pán Rázny zaklipkal očami. V jeho dverách totiž nestála obyčajná žena. V jeho dverách stál prvý veľký prípad!

„Dobrý deň. Volám sa Annabelle Sklovinska,“ informovala. Nečakajúc na reakciu vyjaveného detektíva, noblesne vkráčala do kancelárie a usadila sa na zánovnej pohovke. Z malej kabelôčky, ktorá určite stála toľko, čo štátny rozpočet Somálska, vybrala balíček cigariet, jednu si vytiahla a nasadila do špičky.

„Máte oheň?“ spýtala sa. Ak by práve nedržala smútok, pán Rázny by si pomyslel, že temer koketne.

„Ani nie,“ povedal a zmätene zašmátral po vreckách, hoci vedel, že tam žiadny zapaľovač nenájde. Nikdy nefajčil.

Annabelle sklamane odložila svoj fajčiarsky vercajch na malý konferenčný stolík. Aj ten – podobne ako ona – svoje najlepšie časy prežil v 90tych rokoch v kancelárii akéhosi veľkopodnikateľa.

„Viete, prečo som vás navštívila, pán Rázny?“ povedala smrteľne vážne.

Detektívne kolieska v hlave pána Rázneho sa so škripotom dali do pohybu. Prečo prišla? Žena ako ona? Celá v čiernom? Narovnal sa na stoličke a tvárou mu preletel sebaistý výraz.

„Predpokladám, že ste pred časom utrpeli veľkú stratu… Pán manžel?“

Annabelle vytiahla vreckovku a akože si utrela akože slzy.
„Áno. Ale nie som tu kvôli nemu. Stratil sa Akin.“

„Akin?“ opýtal sa pán Rázny a jeho detektívny nos zavetril podraz.

„Áno. Pes môjho nebohého manžela.“

„Ach tak, Akin!“ Pán Rázny len s ťažkosťami prežieral veľkú guču sklamania, ktorá mu uviazla v hrdle. Tešil sa na poriadny kšeft a miesto toho bude obiehať útulky.

„Nemusíte byť sklamaný, pán detektív,“ povedala Annabelle, „ak mi ho nájdete, dám vám 5000 €. To je celkom slušné, nemyslíte?“

„Fíha..,“ nezdržal sa údivu detektív. Pôvodne chcel povedať niečo inteligentné, ale… nevydarilo sa.

Pri pomyslení na toľké peniaze sa mu do úst lačne nahrnuli sliny a mal čo robiť, aby nezačali vytekať von.

„Vec sa má tak, pán Rázny, že Akin je vzácne plemeno psa. Je to šampión a jeho rodokmeň – bez urážky – sa s tým vaším nemôže ani porovnať.“

Detektív by sa bol najradšej urazil, ale vidina zárobku robila každú urážku prijateľnou. Preto vystrúhal blahosklonnú tvár a žena v čiernom pokračovala:

„Ale skutočný dôvod, pre ktorý som vás navštívila – pán detektív – je ten, že Akin je jediný dedič majetku môjho drahého nebohého manžela. Kto má psa, ten zdedí všetko.“

V hlave pána Rázneho s rachotom a pískaním vybuchol ohňostroj. Je to tak! Má prvý veľký prípad.

# # #

18/10/2017